Pred 90 rokmi sa narodil Martin Slivka – filmár svetového formátu

Martin Slivka sa narodil 1. novembra 1929 v obci Spišský Štiavnik v okrese Poprad. V roku 1955 absolvoval Filmovú a televíznu fakultu (FAMU) v Prahe. U profesora Karola Plicku vyštudoval Odbor dokumentárny film. Počas vysokoškolských štúdií sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Oľgou, ktorá si na prvé stretnutie zaspomínala týmito slovami: "Keď ma Martin po prvý raz zazrel, povedal si, že také tiché dievča, čo v izbičke pokojne štrikuje – bude dobrou ženou. Netušil však, že vajnorské ženy nie sú takéto."

Stredobodom záujmu Martina Slivku bola predovšetkým etnografia a ľudová kultúra, čo sa odrazilo nielen v jeho filmovej tvorbe. Aj preto sa rozhodol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity študovať Odbor etnografia a folkloristika, ktorý úspešne absolvoval v roku 1963.

Od roku 1967 pôsobil v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave ako režisér, kde nakrútil množstvo významných dokumentov. Od roku 1977 začal učiť na odbore dokumentaristiky na VŠMU a tu sa v roku 1990 stal aj dekanom Filmovej a televíznej fakulty. "Martin Slivka bol našim duchovným otcom. Boli sme prvými študentmi odboru dokumentárna tvorba, ktorý založil. Ten entuziazmus dokázal preniesť aj na nás," hovoril o svojom učiteľovi dokumentarista, režisér a scenárista Vladimír Balco.

Filmárska činnosť Martina Slivku, za ktorú získal viacero ocenení na prestížnych domácich i medzinárodných festivaloch a prehliadkach, je mimoriadne bohatá. Už za svoj samostatný debut Voda a práca (1963), témou ktorého sa stali technické pamiatky využívajúce na prácu vodu si odniesol z Medzinárodného krátkometrážneho filmového festivalu v Krakove ocenenie Zlatý drak.

Etnografický dokumentárny film o zvykoch a obradoch spojených so smrťou na bulharskej dedine nazvaný Odchádza človek (1968) zaradilo UNESCO v roku 1995 do kultúrneho svetového dedičstva a taktiež bol zaradený do Zlatého fondu slovenskej kinematografie. Pre režiséra nebolo v tomto dokumente dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale snažil sa zachytiť a zobraziť ich očakávania od života a vnímanie smrti.

V 60. rokoch 20. storočia nakrútil celý rad etnografických dokumentov ako napríklad Metamorfóza vlákna (1968), Človek a hra (1968), Deti a hudba (1969), či Fašiangy (1969). V ďalšej dekáde ustupuje v tvorbe Martina Slivku etnografická línia a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch. Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí Ľudovít Fulla (1972) alebo Spomienka na maliara (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara Ernesta Špitza.

Martin Slivka mal hlboký vzťah aj k Terchovej a k ľudovej kultúre Jánošíkovho kraja, ktorý pravidelne navštevoval. Terchovské motívy a inšpirácie sa výrazne premietli do niekoľkých jeho diel ako napríklad Terchovská muzika (1984) a Muchovci (1988).

V roku 1990 realizoval Martin Slivka, ktorý sa stal trikrát laureátom národnej ceny za filmovú a televíznu tvorbu Igric (1966, 1968 a 1995) rozsiahly dokumentárny 13-dielny seriál Deti vetra, v ktorom priblížil život, kultúru, zvyky a históriu Rómov v rôznych európskych krajinách.

Martin Slivka sa stal spoluzakladateľom festivalov Etnofilm v Čadci a v Rožnově pod Radhoštěm v Česku.

Popri filmovaní sa venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel tiež k histórii ľudového divadla a etnografie, keď napísal niekoľko diel a štúdií. Vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii Slovenské ľudové divadlo (2002). Svojmu učiteľovi Karolovi Plickovi, ktorý sa stal pre neho vzorom a inšpiráciou venoval knihu Karol Plicka - Básnik obrazu (1982).

Martin Slivka zomrel 23. septembra 2002 v Bratislave vo veku 73 rokov uprostred rozpracovaného projektu Francúzski partizáni.

Život, bohatú tvorbu a prínos významnej osobností slovenskej kultúry a umenia zachytil v roku 2007 režisér Martin Šulík v dokumente nazvanom Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy.